Kronika obce Prečítať

Sloboda, nová republika

Málokto mohol uveriť šíriacej sa správe, že vojna skončila, že už nebudeme pod Maďarmi, že už bude sloboda a že vznikla nová republika a že budeme s Čechmi dohromady. Pomaly sa začali vracať vojaci, aj tí potvrdili správu, že už je sloboda. Preto niet div, že ľudia po takom útlaku akoby rozum stratili z tej slobody. Prvým činom bolo, že spolu s vojakmi čo sa vrtáili rozbehli sa rabovať všetkých Židov, lebo väčšinou len oni mali obchody a krčmy. Vtedy aj dvoch občanov zastrelili vo Varíne, nevie sa, či žandári alebo Židia. Stará moc vtedy ešte neprestala dúfať, e sa staré časy ešte vrátia a nová vrchnosť sa ešte len rodila. Potom prišli už vojaci nového Československa, väčšinou to boli Česi a tí udržiavali poriadky. Domov sa vrátili aj niektorí legionári, čo v cudzine bojovali za oslobodenie spod jarma maďarského so Štefánikom. Boli to Ludvík Kabatiar a Adam Ondro. Do školy prišiel nový učiteľ, menoval sa Čurila a začalo sa učiť po slovensky a rozprávalo sa tak aj po úradoch. Namiesto všeliakých "veľkomožných" a "urodzených" prišli len obyčjaní páni a hovorilo sa, že u nás je každý pán. Pred učiteľom Čurilom tu bol na krátko učiteľ iný a tomu sa podarilo dostať do rúk obecnú pečiatku a bez vedomia richtára ju zneužil pre seba. Vybral na obec väčší obnos peňazí, čo musela obec potom statočne splácať. Jeho z obce vyhnali. Učiteľ Čurila tu bol od r. 1924 a na neho ľudom zostala dobrá spomienka. Bol aj organista a v r. 1927 musel z dediny odísť, keďže mal akési nedorozumenie skrz hratie v kostole. Hneď po svetovej vojne, keď sa začali parcelovať majetky bývalých grófov, začali sa vtedajší predstavitelia obce zaujímať, či by nebolo dobré dostať do vlastnícva majetok grófa, ktorý tvorí už raz spomenutý les v Bačíne a polovicu Belskej doliny. Zobrali sa teda predstavitelia obce do Žiliny, kde sa toho času zdržiaval minister Šrobár, k nemu poradiť sa, čo majú v tej veci podniknúť. Minister si prezrel výťah z katastra, kde sporný les bol vedený na obec Dolná Tižina potliapkal ich po pleciach a hovoril:"Duše moje, smelo stúpte do úžitku toho lesa, les je váš a váš bude, netreba ho od grófa kupovať." Odišli teda richtár s chlapmi a nie celkom spomenuli ministrovi, že jestvuje nejaká listina, segregačná, na základe ktorej gróf spomenutý les dostal. Boli sa totiž pred tým informovať prostreníctvom svojho advokáta aj za úradmi v Žiline, v Bratislave, dokonca aj v Budapešti, no nikde ju nemohli nájsť tak predpokladali, že sa vo vojne niekde stratila a tak ju pred ministrom ani nespomenuli. No a doma ľudia naradovaní, že tak ľahko prišli k hore, hneď sa zobrali a vyhnali panského hájnika preč z obce a začali si hospodáriť s lesom ako s vlastným. Dávnou bolesťou obce bolo, že nemala vlastného salaša, nuž rozhodli sa že spravia salaš v nadobudnutej hore a hneď sa do toho aj pustili. Spomenuté úbočie v Bačíne bolo vysadené smrečinami, tak všetko vyrúbali a upravili na pasienok. No gróf nechcel sa zriecť svojho majetku a chystal sa obec pre porušovanie vlastníckeho práva žalovať. Občanom však ktorási politická strana poradila, aby žalovali grófa oni, podľa mienky, kto žaluje, ten vyhrá. Tak sa aj stalo a obec zažalovala milého grófa, že užíval spomenutý les 45 rokov neprávom, ako cudzie vlastníctvo, a boli si tak istí svojou vecou, že sú v práve, že si ani nepripustili, že by mohli prehrať. Grófov fiškáľ ale vyhrabal kdesi z archívu spomenutú segregačnú listinu a nechal si ju až na posledné opjednávanie. Miesto určenia posledného pojednávania súdom bolo určené pod sporným lesom. V určený deň súdu doviezli tam sudy vína nachystali hotový majales, hovoriac, že však ho zaplatí ten, kto prehrá, teda gróf. Aké však bolo ich prekvapenie, keď advokát grófa vytiahol pred súdom segregačnú listinu kde bolo čierne na bielom napísané, že ich predkovia sa tej hory vzdávajú v prospech grófa. Na základe toho spor prehrali a bolo im prisúdené zaplatiť učinenú škodu grófovi v sume 140 tisíc korún aj súdne trovy, čo bola naozaj veľká suma. Ako to už býva, všetka vina padla na hlavu richtára, ačkoľvek všetko robil so súhlasom obce. Chybu urobil len, že si nepísal zápisnice zo schôdzí,a tak sa nemal čím obhajovať. Ťažké chvíle prežíval chudák richtár, už sa zdalo, že príde o majetok a to len preto, že chcel obci len dobre. Veľmi mu pomohol vtedajší pán farár, dal zvolať schôdzu a tam povedal ľuďom, aby si dal každý ruku na srdce a odhlasuje, kto vtedy nesúhlasil, aby sa spomenutý spor proti grófovi viedol. V ľuďoch sa predsa pohlo svedomie a odhlasovali, čo notár aj zapísal do zápisnice, že ťarchu súdu berie na seba obec. V tú dobu už spomenutý gróf ležal na smrteľnej posteli a veľkodušne odpustil obci celú polovicu dlhu, čo sa musí ako charakterný čin zaznamenať. Jeho syn odpustil ešte ďalších 25-tisíc, za ktoré kúpili od Krasňanského grófa bývalú Strážsku hoľu. Ostatný dlh splatili tak, že predali drevo z hory Pálenica. Spomenutú horu, o ktorú sa súdili s grófom, neskôr obec od mladého grófa odkúpila a Bačín aj ďalej ostal majetkom obce. Pod spomenutou Strážskou hoľou sa tiahli pasienky našej obce a pásavali sa tam ovce a voly. Strážania vraj kotúľali na nich veľké kamene. Tižincov to samozrejme hnevalo a pri prvej príležitosti podali návrh na túto hoľu na súd. Súd prišiel až na tvar miesta a súdil tak, že toho bude hoľa, na čiu stranu stranu potečie voda. Za tým účelom priniesli tam v putni vodu a vyliali ju dole Stráňou. Voda tiekla smerom k tižinskému, tak tým bude aj hoľa prisúdená. O rozšírení majetku obce sa v oboch prípadoch zaslúžil richtár Karol Pazdierka a podrichtár J.L.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský

Začala vojna

Do pokojných dní života obce roku 1914 ako blesk z jasného neba zaúčinkovala správa, že začala vojna. Hoci sa ľudia moc nerozumeli do panských huncúctiev, ako sa hovorilo politike, no keď prišla do dediny zvesť, že Srbi zabili v Sarajeve následníka trónu, mladého cisára s manželkou vedeli, že bude zle. Zanedlho slúžny z Varína dal vybubnovať, že je mobilizácia. Veru veľký plač nastal v dedine, keď všetci mladí chlapi odchádzali do boja za cisára pána a jeho rodinu, išli pomôcť vybojovať Hercegovinu, jako si spievali transporty idúce na front. Zo začiatku nik nemyslel, že sa to pretiahne na štyri roky. Po mladých museli ísť na vojnu aj starší a napokon zostali v obce len ženy, starci a deti. Prichádzali čoraz častejšie oznámenia, že ten a ten hrdinsky padol za Rakúsko-Uhorskú vlasť.
Smutné a ťažké časy nastali pre obyvateľov obce, veľa mladých mužov padlo v cudzích krajinách, kde ich aj pochovali, v dedine ostalo veľa mladých žien - vdov s malými sirotami, na roliach a hospodárstve nemal kto robiť, gazdovstvá upadali. Nuž veru nahladovali sa ľudia viac než dosť a málo bolo domov, kde by niekto nepadol. V r 191.. zobrali z veže kostola 3 zvony pre vojenské účely, zostal na veži len jeden, ostatné zhodili z vežového okna dolu na zem.
V roku 1916 - 17 bol v dedine v dôsledku sucha veľký hlad, nepršalo celú jar a leto. Obilie bolo také malé, že sa nedalo kosiť, museli ho šklbať aj s koreňom. Aj najusilovnejšia žena ho za celý deň roboty natrhala toľko, koľko mohla v batohu odniesť domov. Veru bola bieda cez tie roky, ľudia jedli trávu a všetko, čo sa dalo. Zemiakov sa urodilo veľmi málo a boli drobné. V jednej pivnici mali úroduu zemiakov uloženú aj piati gazdovia, boli uskladnené v truhlicach na obilie. V jednej pivnici malo takto uložené zemiaky viac gazdov, asi traja, a medzi sebou sa hnevali. Jeden sa chcel vypomstiť druhému a svoju úroduzemiakov obložil slamou a pivnicu cez najväčší mráz otvoril. Všetky zemiaky okrem jeho pomrzli. Aj takého vzťahy vládli medziľudmi vo veľkej biede. Na dolniakoch alel bolo múky dosť, ale ako ju odtiaľ doviesť, keď bola vojna, nebolo koňov ani furmanov. Veru, jeden zemiačik alebo malý osuch, to bola veľká pochúťka, veru veľmi sa nahladovali ľudia v tej dobe v našej obci a na okolí.

História Parochiae Dolná Tižina ab. a. 1904 Andrej Bednár - sprav. farnosti
Keď sa skončila I. svetová vojna v r. 1918 tak na ľudí prišla chytľavá choroba, "španielka" - influenza. Lieku proti nej nebolo, človek ráno ochorel a večer už bol vystretý. Hlava bolela, horúčka bola vysoká, chuť do jedla zmizla a z nosa tiekla krv. Tu na španielku zomrelo vtedy 26 ľudí.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský

Zárobky v Amerike.

Keď po veľkom ohni ostalo pol dediny bez prístrešia a ocitli sa vo veľkej biede, šírili sa po dedine chýry, že za morom v Amerike prijímajú ľudí na zárobky a platia akési doláre, za ktoré v banke dostať veľa naších peňazí. Nuž rozhodli sa niektorí chlapi, že pôjdu skúsiť šťastie do tej Ameriky. Ale kde vziať peniaze na cestu, keď doma nebolo ani grajciara a na šífkartu bolo treba aspoň 300 zlatých? Niektorým požičial vtedajší pán farár Bednár a niektorí si pomohli tak, že predali role u Žida Michala a tak si zohnali potrebné peniaze na cestu. S vybavením papierov neboli veľké ceremónie, lebo chodil jakýsi agent a ten zariadil všetko, cestu do prístavu aj cestu loďou do nových krajov. Našli sa aj takí, čo išli ku moru peši alebo ako sa dalo a na kravský pas. Vtedajšia vláda, keďže sama nemohla zabezpečiť ľuďom prácu, si z toho nerobila ťažkú hlavu. V Amerike sa chlapi dostali väčšinou do baní a vykonávali ťažké podradné roboty, no boli radi, že mohli poslať rodine pár dolárov. Pomoc to bola veľká, lebo za jeden dolár dostali 70 uhorských zlatiek a kravka stála okolo 120 zlatiek. Z dediny v tom čase odišlo za prácou do Ameriky asi 20 chlapov a keď sa niektorí vrátili domov, mali toľko peňazí ako pliev, ako sa hovorí. No moc peňazí málo komu prinesie šťastie, nietkorí sa naučili piť a veľa ich prepili. Väčšina z nich zarobila len to, že povyplácali dlhy a pokúpili si nejaké roličky. Poniektorí v Amerike aj ostali navždy, iní zahynuli v baniach. Keď sa chlapi povracali z Ameriky, boli to už celkom iní ľudia, svetaskúsení, dôležití, s iným zmýšľaním a iným spôsobom života. Veľmi sa odlišovali od obyčajných ľudí a hovorilo sa im Amerikáni. Väčšinou popreberali v obci všetky funkcie. Z chlapov, ktorí boli v Amerike, to boli Ďurinovci dvaja, Lacekovia, Maťkovia, Kabatiarovia, všetci po dvaja, ďalej Falašta, Kvočka, Hodoň, Zakopčan, Bačinský, Kubala, Šušoliak a Franček. Amerikáni už nosili panské šaty, po večeroch v krčme rozprávali zaujímavé príhody o Novej zemi, obec ich pričinením dostávala prvé znaky inej kultúry ako kresťanskej. Mnohí sa majetkovo pozdvihli, postavili si nové domy, pokúpili role. Ľudia v tých časoch dorábali sená až pod Kriváňom a na svačiach ho zvážali do doliny. Celý čas pri senách aj nocovali, pričom sa stala táto príhoda: Raz jeden človek, Imrich Lacek, tiež tam robil sena a mal ho uložené v kope a na noc si ľahol do kopy, lebo išla búrka, no akosi si nebol istý, bál sa, že doň strelí hrom, preto sa radšej skryl pod neďaleký strom. To bola v hore veľká skala a skotúľala sa práve do tej kopy sena a tam aj zostala. Po sene nezostalo nič, celé bolo dodlávené skalou. Tá skala tam leží aj teraz, je to na Laluhovej pod Malým Kriváňom.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský

Rok 1904 bol smutný a nezabudnuteľný rok

Rok 1904 bol smutný a nezabudnuteľný rok, aký obyvatelia našej obce ešte nezažili. Strašný živel, požiar, zničil takmer celú dedinu a priviedol ľudí do veľmi veľkej biedy. bolo to 28. júla 1904 deň ako všetky ostatné letné, horúce a dusné dni. Nepršalo už dlho, všetko je spálené od slnka. Obyvatelia sa zavčasu rozišli do poľa, kým horúčava ešte nie je neznesiteľná. Roboty je veľa a dedina je skoro prázdna, len deti sa hrajú na dvoroch pred domami a starí rodičia majú na nich dozerať. Odrazu strašný výkrik "horí!" vytrhol ľudí od usilovnej práce. Veď strach pomyslieť, také horúčavy a zrazu oheň! Každý sa schytí a uteká do dediny ratovať, čo sa dá. No kým dobehli, už celý dom aj hospodárska budova u Šušoliakov boli v plameňoch. Kým sa chytili hasiť a doviezli hasičku, horelo už celé okolie. Domky boli všetky z dreva pokryté šindľami, ktoré boli celé od sucha popraskané a o chvíľu na hasenie nebolo možné pomyslieť, ratovali sa iba ľudské životy a statok. K tomu vietor, ktorý celé leto ani nevial, teraz sa schytil duť a rozháňať oheň na všetky strany, požiar zachvátila i druhú časť obce za potokom, a tým bol prístup k vode odrezaný. Ešte z dola ako tak sa dalo hasiť, prišli striekačky aj zo susedných dedín, ale pre stred obce sa zdalo, že už pomoci niet. So striekačkou sa nedalo ísť hore dedinu pre strašnú žiaru z ohňa a čo tam ľudia hasili vodou z putní, to nebolo ani poznať. Oheň bol už u Sporinov, horela strecha kostola a vtedy kohosi napadlo previesť striekačku okolo dediny po poľnej ceste na horný koniec. Tam sa im konečne podarilo oheň zastaviť v Hraščanovom dvore. Na dolnom konci medzitým uhasili oheň, no väčšia časť dediny bola zhorená. O sile požiaru svedčí aj to, že horiace šindle boli popadané a porozhadzované až po Pažiťach a na pohoreniskách aj na tretí deň ešte horeli ohne. Veľkou zvláštnosťou bolo, že v strede najväčšieho ohňa, v strede dediny zostal ohňom nedotknutý jeden domček a to bol dom obecného kostolníka a hrobára Novosada, dom ostal ohňom nedotknutý akoby zázrakom. Tento dom tu stojí ešte aj dnes, v prvých rokoch tretieho tisícročia. Očitý svedkovia hovorili že oheň, keď prišiel k tomuto domu, tak zastal, ako pri múre a potom sa zdvihol do výšky a ako vodopád padal na ďalší dom. Tento nezhorený dom sa potom divne vynímal v strede pohoreniska a ľudia z ďaleka chodili sa naň dívať. Poznajúc terajších vlastníkov domu, ktorí tento požiar nezažili, ale ich predkovia, Novosadovia, tvrdia že dom nezhorel preto, že ho stále polievali vodou. Ohňu padol za obeť aj kostol, teda jeho strecha, veža a vnútorné zariadenie, zostali len holé múry. Na kostol sa dostal oheň od horiacich šindlí, ktoré lietali v povetrí a od veľkej žiare z ohňa. V strašnom položení zostali pohorelci, nejeden nezachránil si nič, len holý život a to, čo mal na sebe. O ubytovanie sa im postarali tí spoluobčania, ktorým oheň neuškodil, ale čo jesť, ošatenie a iné potrebné veci?
Z vďačnosťou treba poznamenať, že ústretovosť úradov vtedajšieho Uhorska bola veľmi veľká. Hneď na druhý deň dali úrady doviesť celé vozy chleba, šatsva a iných potravín a zadarmo dávali pohorelcom. Tiež sa ihneď pristúpilo k stavbe nových domov. Staviteľom bol štát a ešte v ten rok a ďalší na budúci rok mali postavené murované domky, za ktoré zaplatili na splátky 1600 korún. Na hospodárske budovy im dala drevo obec a pri stavaní sa už dozeralo, aby domy stáli v radoch. Po výstavbe nových domov mala už dedina inú tvár. V celku však bola veľká bieda v dedine a mnoho chlapov začalo vážne rozmýšľať nad prácou v Amerike. V tom roku horelo na viacerích miestach a tak vznikla domienka, že to robí jeden človek. U ľudí z celého okolia vznikla taká panika, že mnohí celé dni nespali, čo strážili okolo domov. Ktosi odrazu povedal, že spomenutý podpaľač má takú rúrku a v nej sklo a na čo sa cez ňu pozrie, to sa podpáli. Tá rúrka bola ďalekohľad, ktorý v obci nebol známy. Tejto histérii len-len že nepadol za obeť ľudský život. Turista, mešťan, zastavil sa a ďalekohľadom si obzeral vrchy Malej Fatry. Ktosi ho zazrel a zalarmoval ľudí, že tam stojí ten podpaľač. Tí sa schytili, každý čo mal po ruke, sekery, motyky a hybaj za podpaľačom. Chudáka turistu zachránil len útek pred zamordovaním. Nesmierne dnes so zhovievavím úsmevom posudzovať ich čin. Bol tu strach spojený s hnevom za stratený majetok a v takom položení človek chytro podľahne každej histérii. V roku 1904 bol richtárom Zakopčan Ján. Na záver treba poznamenať, že pri požiari nedošlo k žiadnemu väčšiemu úrazu, ani strate na životoch.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský
foto: obecný úrad

Časy reformácie

Časy reformácie na začiatku 20. storočia, keď už moc grófov v obci upadala, stala sa v obci táto tragická udalosť.
Gbeľanský gróf, keď videl, ako mu moc uniká z rúk, snažil sa zachrániť z bývalého majetku, čo sa ešte dalo. V dolnej Tižine boli už od dávna role zvané hofierky, ktoré dostali tunajší obyvatelia za dlhoročné služby grófom z Gbelian. K týmto pozemkom patrili aj priliehajúce podiely v lesoch v Bačíne, kde boli obyvatelia spolumajiteľmi týchto lesov. Spomenutý gróf však zmyslel si oddeliť si svoju, naňho pripadajúcu časť lesa od obecnej a úplatkami získal k tomu počinu okrádajúc obec, súhlas asi 42 občanov na čele s opdrichtárom obce. Títo ludia mu listinu, zvanú segregačnú, podpísali, hovorilo sa, že dostali za to úplatky, vraj 2 zlatky. Z toho dôvodu si vzal za svoje horu v Bačíne, hore Berešovú až po Kriváň. Obec bola týmto veľmi poškodená a celý hnev sa obrátil proti spomenutým občanom a hlavne proti podrichtárovi, ten vraj dostal od grófa ešte aj diežu bryndze. Raz, bol akýsi jarmok, vracal sa večerom peši podrichtár sám domov, čakali ho ôsmi chlapi na Tižinkách schovaní v potoku pod Jariabským kopcom. Keď sa k ním priblížil, vrhli sa na neho a mlátili ho čakanmi dovtedy, kým bolo v ňom trochu života. Potom ho hodili do jarku, kde ho našli na druhý deň mrtvého, keď ho dlho hľadali. Tí, čo ho zabili, však s ním v Stráži večer pili a krčmár to povedal žandárom, tak podľa toho ich aj chytili a odsúdili na 10 rokov väzenia. Trest si aj odsedeli, no naučili sa tam niektorí aj remeslá, takže si z toho árešta ani moc nerobili.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský

Začiatok dvadsiateho storočia

Dvadsiate storočie, hlavne jeho začiatok, bolo v noci známe veľmi rožšíreným salašníctvom. Cez leto bolo na salašoch veselo, pri ovciach boli bačovia s valachmi a ku jalovicam a volom chodili na odpasky. Bolo to tak, že štyria alebo viacerí mladenci, podľa stavu dobytka pásli tri dni a potom ich vymenili ďaľší a tak to išlo dookola.
Na holiach aj nocovali a cez noc museli aj kúriť, lebo bolo veľa medveďov a vlkov a tak im neraz strhol ovcu či jalovicu. Ba stalo sa, že už strhli aj koňa, lebo keď nebolo roboty, vyháňali sa na hole aj kone.
Ináč bolo na holiach veľmi veselo cez jar a leto, lebo pásavali väčšinou mládenci a krátili si čas spievaním, mali tam aj fujary a pri pasení si spievali a hrali. Starší muži pri pasení hladeli užitočnejšie využiť čas, strúhali šindle na strechy, robili hrable, či iné nástroje. Veselo sa išlo na jar na Ďura na hole a smutno sa im redikalo, ako hovorili, na Michala dolu do dediny. Prichádzajúcu zimu prežili v dedine a po večeroch na priadkách rozprávali zážitky z bačovania a tešili sa na novú jar.
Salašnícke výrobky syr, oštiepky slúžili im na vlastnú potrebu. Robili to tak, že gazda, ktorý dal bačovi na jar ovcu na salaš, dostal od baču 5 kg syra, z ktoré si potom urobili bryndzu a domáca mať bola na zimu zaistená. Bryndza im nahrádzala domácu masť hlavne cez pôst, ktorý sa na dedine prísne dodržiaval. Vlkov bolo veľmi veľa v tých časoch, tí sa opovážili aj do dediny a beda bolo osamelému chodcovi. Jeden občan išiel tiež takto sám v noci domov a skočil naň vlk, toho však chytil za predné laby a na chrbte ho doniesol domov, kde ho zabili. Inokedy zase sa vlci prehrabali gazdovi popod stenu až do maštale, ešte šťastie, že sa v noci zobudil a troch vlkov chytil v maštali.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský

Koncom 19. storočia prišiel do dediny dobrý kňaz

Koncom 19. storočia prišiel do dediny dobrý kňaz, ľudomil, Andrej Bednár, človek osvietený, a urobil pre zlepšenia života ľudí veľmi veľa. Snažil sa čo možno upevniť školstvo, do tých čias chodili do školy len deti zbehlejších, a chodili väčšinou v zime, aj to nie pravidelne. On zaviedol povinnú školskú dochádzku a priviedol do dediny aj riadneho učiteľa, Granatier sa zval a bol aj organistom. Založil tiež gazdovský spolok, pomáhal ľuďom s pôžičkami a aj iné spolky, cirkevné či svetské, zakladal, veľmi spolupracujúc s učiteľom. Keď obec pri povestnom požiari vyhorela, on organizoval pomoc, štátnu výstavbu, pôžičky a pomáhal aj ľuďom s prácou v Amerike.
V tých časoch odchádzali niektorí chlapi na práce do Budapešti, kde robili väčšinou na stavbách. Boli to prví robotníci z obce, pred tým sa nechodilo nikde. Veľa tam nezarobili, no aspoň skúsili sveta. Keď prišlidomov, rozprávali ako sa inde žije, spomínali, ako pili víno v Pešti na Kibani. Boli asi 10 - 15 a po návrate si s pomocou pana farára Bednára založili "gazdovský krúžok". Bol to prvý spolok v dedine. Zakúpili si vtedy stroje do hospodárstva, dva rajtare, dva geple, dve mláťačky, včerlárske potreby, medomet, lis na vosk a medzistienky. Tieto stroje mali sopločné a chodili im aj noviny, čo bolo v tom čase veľký pokrok. Členovia krúžku, ktorý fungoval až do I. svetovej vojny do r. 1914 boli: Hurta Pavel, Hodoň Valent, Bučkuliak Jakub, Bobek Gajdošík, Maťko Vincent, Lodňan Jozef, Pazderka Karol a Macák.
Ďalším významným činom spomínaného kňaza pre našu obec v tom čase bolo založenie spolku striezlivosti. V dedinne bolo totiž veľmi rozšírené korheľstvo. Krčmu mal Žid Michal a bola postavená tam, kde je teraz záhrada povedľa Adama Šušoliaka. Chlapi prepíjali neraz celé majetky a boli u neho zadĺžení. Najlepší obraz si možno utvoriť, aký stav bol, že pole za Hlbokým od Polian, dolu po Pažite bolo všetko krčmárove a preto sa aj od vtedy menuje Židové. Toľké polia stačili ľudia prepiť za pár rokov, veď len za Márie Terézie ho dostali od grófa. Miestny duchovný s učiteľom vidiac túto skazu založili spolok striezlivosti a že dobre učinkoval, svedčí to, že už o dva roky musel Žid MIchal z dediny odísť, lebo nemal tržbu a krčmu zatvoril. Polia pokúpili od neho občania spiatky, hlavne členovia gazdovského krúžku a Amerikáni. Pán farár Bednár im pomohol aj tým, že im vykonal výhodný úver v Ľudovej banke. Krčma nebola v obci až do roku 1920.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský

Stavba farského kostola, vznik farnosti.

Niekde v rokoch okolo r. 1850 bol v obci kňazom františkánsky mníkch. Bol to asi prvý stály kňaz pridelený našej farnosti. Pred tým chodili ľudia do Varína a do obce prišiel kňaz len občas. Po tomto dobrom kňazovi zostala pamiatka, že založil v dedine hudobnú kapelu, dychovku, mala asi osem členov. Kapela hrávala v kostole, lebo orgán v kostole ešte nebol, hrávali aj pri iných svetských aj cirkevných priležitostiach. Táto kapela sa zachovala v dedine až do požiaru do r. 1904, vtedy zhoreli všetky hudobné nástroje, lebo boli umiestnené v kostole. Od toho času sa viac nová hudba v obci nezorganizovala. Obdivuhodné je to, že na tú dobu, ľudia aj keď boli veľmi chudobní, dokázali nakúpiť nastroje, ktoré boli drahé a naučili sa na nich hrať.
V roku 1875 dostavali v obci nový kostol, ktorý je v neskoroklasicistickom štýle. Ďalej medzi najstaršie stavby v dedine patrí kamenný most z r. 1830, ktorý je pri starých pivniciach. Kostol staval nejaký Moravák, Vincent Rehák. Ľudia radi pracovali na stavbe, vozili kameň, tehlu a všemožne pomáhali. Starý drevený kostol stál v terajšej farskej záhrade. Neskôr do kostola zakúpili prislušenstvo, oltár, lavice, zvony boli štyri a tie zvonievali až do r. 1914 do začiatku svetovej vojny. V tom roku tri zvony museli odovzdať štátu na výrobu kanónov. Zhodili ich z okna veže a zvoniť zostal iba jeden. Na vianoce sa zakúpil nový Betlehem, figúrky boli asi 30 cm veľké a boli odeté do odevu, aký sa nosil vtedy. Väčšinu nákladov na kostol dal gróf Pongrácz z Krasnian a za to ho ustanovili za patróna kostola. Aj farskú budovu postavili v tom roku a kňazovi pridelili farskú záhradu, kde bol aj cintorín. Pri fare boli aj hospodárske budovy a obec sa zaviazala dávať kňazovi prídel, každé číslo domu 1/2 m3 dreva a štvrťku jačmeňa a koľadu. Neskôr keď prišiel do obce aj organista, tomu dávali polovicu z toho. Dávalo sa to pred vianočnými sviatkami a volalo sa to zápis, vyberal to richtár s prísažným. Organista mal za povinnosť piecť oplátky na Vianoce a za ne tiež dostal misu zrna. Oplátkov muselo byť dva kusy na každého člena rodiny a jeden kus v ktorom bola zapečená petržlenová vňať pre dobytok.
Vnútorné maľby kostola maľoval významný Slovenský maliar Ján Hanula. Tento vo svojich pamätiach spomína, že prvá svetová vojna ho zastihla pri maľovaní nášho kostola. Treba však dodať, že niekde na, alebo pri novom kostole stál starý drevený kostolík, ktorý zhorel začiakom 19. stor. Farnosť v Dolnej Tižine bola založená podľa Schematizmu, ktorý je uložený na farskom úrade v r. 1789. Od tohto roku ma aj matriky a dá sa predpokladať, že v tých rokoch postavili aj farskú budovu. Či sa jedná o terajšiu budovu sa zistiť nedá, pretože z archívnych záznamov z tých rokoch sa nič nezachovalo.

OPRAVY:
- Kostol maľoval významný Slov. akad. maliar Jozef Hanula nar. v r. 1863 v Troch Sliačoch na Liptove. Zomrel v roku 1944.
- Lokálna kaplánka Tižina s filiálkou Zemianská Stráža bola zriadená v r. 1789. Na farnosť bola povýšená cisár. dekrétom 21. apríla 1805! (kánon. vizitácia r. 1828)

Podľa matričných záznamov našu farnosť od jej založenia od r. 1789 spravovali títo kňazi:

Poznámka: XXVII. správca farnosti Peter Paliatka, XXVIII. súčasný správca farnosti Ľubomír Vavro.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský
foto: obecný úrad

Za čias panovania Márie Terézie

Za čias panovania Márie Terézie a jej syna Jozefa keď bolo úradne zrušené poddanstvo, začalo sa aj ľuďom v obci žiť trochu lepšie. Mohli si z panského prirobiť trochu roličky a dostali aj celú horu v Belskej doline. Utvorili sa takzvané urbariáty. Bolo to súkromné vlastníctvo jednotlivcov, ale pod štátnym dozorom so spoločným obecným hospodárením. U nás to bola tá spoločná hora a pasienky na Pažiťach, Poľany a za Príslopom. V hore mali ľudia vlastníctvo vo forme "hlasov". Pridelili sa tak, že na každého dospelého muža v ten čas pripadlo "5 hlasov". Táto forma hospodárenia sa udržala až do roku 1950. Všetky práce sa robili spoločne, výsadba, údržba lesa aj ťažba a drevo sa delilo podľa podielov. Role, čo vtedy ľudia dostali z panského sa volali "hoferky". Od tých čias si gazdovia na robotu začali chovať kone, čo dovtedy nemohli, mohli myť iba volov. Prestal strach z dereša, z panských hajdúchov a vytratili sa z hôr aj baníci. každý sa tešil, e bude robiť len pre seba. Niekedy z tých čias pochádza aj toto rozprávanie. Žila vraj vtedy v dedine dievka, ktorej nebolo páru čo do krásy v celom okolí, no jako bola pekná, taká bola pyšná, neľúbil sa jej ani jeden mládenec v dedine a nebála sa ako sa hovorí, ani Boha ani ľudí. Raz boi na sviatok Božieho tela všetci ľudia v kostole len Dunčová Hanka, jako ju zvali, zobrala plachtu a išla do hory na trávu. Bol pekný deň a tu z čista jasna zahrmelo a strhla sa strašná búrka. Keď ani večer Hanka neprichodela išli ju hľadať no nenašli ju nikde, len na tom mieste, kde žala trávu našli vysokú, tenkú skalu v ľudskej podobe, ktorá tam nikdy nebola. Ešte aj dnes sa ta skala nachádza v dolinke, na kraji medzi Bačínom a Frankovcami a ľudia ju volali Dunčová Hanka.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský
foto: obecný úrad

Cholera v obci v r. 1831

Bolo to v rokoch 1830 keď hrozný hosť, cholera, dotiahol odkiaľsi z východu do Európy a začal riadiť aj v Uhorsku. Strach zasiahol všade, veď ľudia mali ešte v pamäti prvú choleru, ktorej padlo za obeť veľa životov a pomoci proti nej žiadnej nebolo. Všeliake chýry išli jeden za druhým, miatli však ešte viac. Keď aj niekto trošku ochorel už kričali, už je to tu, už je to tu! A uľahčene si vydýchli, keď sa ukázalo, že ten je už zdravý. Až raz, keď ochorel jeden starký a za pár hodín už bol mŕtvy a po ňom aj jeho syn, uhádli ľudia, že cholera už prišla do dediny. Strašne riadila choroba vtedy v obci, zomretých nestačili pochovávať a v každom dome chýbal niekto, museli založiť nový cinter na Beuku. Najhoršie bolo, že taký strach zachvátil ľudí, že už nemal ani kto pochovávať. Kto bol ešte zdravý, za nič na svete sa nechcel na to dať. Jakýsi občan si večer spieval: "Ja veru cholera, kde si sa podela, keď si si nevzala Janíčka korheľa". Do rána bol mŕtvy a to bola vraj posledná obeť neľútostnej choroby. Kňaz vtedy posväcoval hroby a odbavoval pohreb iba z diaľky od kostola. Mŕtvych pochovávali do spoločných hrobov a zasypávali vápnom. V dedine nebolo domu, kde by niekoho neoplakávali.

História Parochiae Dolná Tižina ab. a. 1904. čl. 61 - (Andrej Bednár spr. far.)
píše o cholere v obci v r. 1873! Na chorobu zomrelo 68 ľudí a v tom roku bolo zomrelých až 137 ľudí! Na "koleru" (k) zomretých pochovávali za potokom, na kopčeku za kostolom a od tých čias sa toto miesto nazýva "kolerový cinter".

obr.: Kríž na "Kolerovom cintoríne"

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský
foto: obecný úrad

Bane na železnú rudu

V niektorých týchto rokoch vznikli nad dedinou v horách bane na železnú rudu. Keď v Třinci založil rakúsky arcivojvoda železné huty, hľadali nálezištia tejto rudy po celom Hornom Uhorsku. Jakosi zistili, že sa nachádza aj v našich horách. Povolal baníkov z Talianska a začali na viacerých miestách kopať. Bývali na mieste v hore, čo sa menuje na Sedielku, mali tam postavený veľký drevený dom. Hlavná šachta bola v Bačíne pod Prostou a druhá na Príslope, tá bola kolmo dole. Vykopanú rudu vozili furmani na vozoch po ceste, ktorú pre to urobili až do Čadce, odtiaľ až do Třinca. Domáci vozili zasa prázdne vozy, neprekladali náklad, iba sa prepriahalo. Bola to akási kyvadlová doprava s preprahmi. Dole kopcom nebolo treba koňom veľa ťahať, len poriadne hamovky bolo treba mať ináč bola beda. Ostala z tých čias furmančenia takáto príhoda. Istý furman, nejaký Prindiš, tiež viezol rudu na páre koňoch. Tam na jednom mieste bola strmá a ostá zákruta. Pokazela sa mu hamovka a jeho sotilo aj s vozom pod cestu do brehu, pričom mu dolámalo nohy a rozdriapalo celý odev. Keď ho potom ľudia ľutovali, že mu tie nohy tak dolámalo, on vraj povedal:"Čo tam nohy ako nohy, ale kožuch nový!" Ten mu totiž tiež dodriapalo. Tie bane sa udržali až dotiaľ, kým postavili Košicko-Bohumínsku železnicu, potom mohli dovážať rudu lacnejšiu a kvalitnejšiu zo spišských miest a bane u nás zanikli. Hovorilo sa, že diera z Bačína bola prekopaná s tou, čo teraz vidieť v Kúri. Ľudia vraveli, že raz pusteli kačku do štôlne v Bačíne a vyšla v Kúri. Baníci odišli a tam, kde bývali, kupeli to Lackovia na bývanie pre seba a štôlne sa pomaly zasypali samé od seba. No bolo ich ešte v r. 1940 dobre rozoznať a na kus aj do nich ísť. Cestu ešte poznať aj dnes, išla s poza Príslopka na Zichovú lúku a ponad Háje hore na Sedielko a Príslop.
Naši občania mali majetky zvané chalvarky až za vrchmi pri Terchovej, kde na leto vyháňali kravy a bačovali tam až do jesene. Mali tam vystavané maštalky a domčeky čo v nich cez leto bývali. Keď bolo viac bratov v rodine poniektorý v domčekoch ostali aj v zime a neskôr sa tam usadili trvalo. Zobrali si kúsok pola, kde siali ovos, sadili zemiaky a tak sa pomaly od Tižiny osamostatnili. Domčekov pribúdalo, až bola založená nová obec, ktorá patrila pod Terchovú. Toto postupné osamostatňovanie sa ukončilo okolo roku 1800. Takto vznikla obec ktorej dali názov Horná Tižina a materská obec sa začala volať Dolná Tižina.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský
foto: internet

Tragédia na salaši

Ešte donedávna na hrebeni nad Bačínom tam, kde sa horský chodník vedúci na Tižinskú hoľu, kde sa zakrúca do Belskej doliny, stáli na tom mieste tri veľké jedle, praví horskí obri, videli a vedeli by rozprávať históriu pekných pár generácii. Pod týmito jedľami býval kedysi za starých čias salaš, o ktorom sa v dedine toto rozprávalo:
Na tomto salaši bol v ten čas bačom nejaký Cesnek. Bačovanie v tejto rodine prechádzalo z otca na syna, tak súdiac podľa toho, musela to byť rodina statočná a spoľahlivá a za túto statočnosť zaplatil spomínaný bača životom. Bolo to práe na akýsi sviatok, už na konci leta, valasi zo salaša, ako touž býva, zišli do dediny za frajerkami a nechali baču samého. Bača im to nemal za zlé, veď aj on bol kedysi taký istý, podojil ovečka a sam si zavesil veľký kotol na žinčicu nad oheň variť. Odrazu, kde sa vzali, tu sa vzali, nahrnuli sa mu pred kolibu zbojníci a zhurta na baču, aby im dal, čo má. Chudák bača, doniesol im syra, žinčice, ale zbojníci mu rozkázali aby zarezal ovcu. On sa vyhováral, že sú to nie jeho, že ako by sa ukázal gazdom na oči, keby mu obce chýbali. No zbojníci nedbali na jeho reči a keď nechcel on, zarezali si ovce sami. Bača vidiac, že si sam nepomôže, zobral trúbu a zatrúbil na valachov. Boli tak dohodnutí, že ak zatrúbi, valasi sa vrátia. Zbojníci sa dovtípili, čo to trúbenie znamená, chytili chudáka baču a tak ako bol, hodili ho do vriace žinčice do kotla, zobrali čo mohli a ušli. Keď sa vrátili valasi, strašný obraz uvideli v kolibe. Chudák bača ešte žil, všetko čo mohol im povedal, ale v strašných bolestiach do rána zomrel. Vybrali sa chlapi vtedy za zbojníkmi, lebo úrady sa vtedy s tou vecou nezaoberali, veď spravodlivosť bola iba pre pánov. Salaš potom spustol, od tých čias tam už nikto nechcel ísť bačovať, lebo sa vravelo, že tam straší a len tie tri obrovské jedle tam zostali ako svedkovia strašných udalostí.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský

Rákociho a Tӧkӧliho povstanie

Za Rákociho a Tӧkӧliho povstania proti cisárovi obec, keďže bola stranou, moc netrpela. Vznikla vtedy susedná obec Stráža, tak, že cisársky prívrženci na ceste, ktorá viedla do Oravskej stolice od Žiliny, cez Varín, popri rieke oproti Tižine, osadili pár zemianskych rodín ako stráž cesty. Osada aj mala názov Zemianska Stráža. Po rozpade povstalcov títo pred strachom z cisára porozchodili sa po okolitých osadách a po horách, kde sa niektorí aj usadili. Tak aj u nás ostalo zopár kuruckých husárov. Boli to rodiny Kvočkovci, tých aj do nedávna volali u Husárov, ďalej Mičianovci, Nováčik, Novosadovia i Lacekovia.
Priezviská pôvodných prisťahovalcov sú totožné s priezviskami z okolia Detvy. Pôvodní prisťahovalci sa volali: Hurta, Prindiš, Cesnek, Svatko, Cabada, Maťko, Matušík, Ďuriš, Ďurana, Chovanculiak, Mazúr, Hraščan, Rusnák, Bučkuliak, Kalina, Ďurina, Ďuračka, Masnička, Šustek, Kubík a Jariab. Po týchto ľuďoch sa zvali aj časti obce, role. Hurtová, Švábová, Kubíková, Jariabský kopec.
Pánsky sluha Boďa, ten ale tu dlho nebol a neskôr prišiel aj Žid Michal. Ostatné priezviská, čo sú teraz , vznikli ženením a vydajom s ľuďmi z iných krajov napr. Zicho, Bačinský z Poľska, Bajaník z Ukrajiny, Ondrovci zo Spiša. Pasienky nad dedinou sa volali Poľany – čo je zrejme tiež odvodené od vrchu Poľana pri Detve. Ďalšie pasienky sú Ploštiny, Pažite, za Omladníkmi, (za Omuanikmi) Holý diel. Nárečie naších ľudí bolo tiež veľmi podobné detvianskému, odlišné od okolitých obcí a zachovalo sa veľmi dlho, veď starší ľudia ešte stále hovoria zbytkami nárečia. Hovorilo sa spevavo, namiesto „l“ sa hovorilo „v“; bov som, mav som, čo si vravev? V reči sa hodne zaťahovalo, spev bol krásny, hlavne ženský. Hudobné nástroje boli fujara a gajdy, neskôr husle a basa.
Cesta do dediny neišla tade, ako ide teraz. Išla tadiaľ ako sa z hradskej odbočuje do Kúrskej doliny a potom sa išlo poniže cigánskej osady, cez Omuaniky až do Cesnekovho dvora. Za čias poddanstva, keď ľudia chodievali robiť na panské do Gbelian, furmani na voloch, lebo sedliaci nemohli chovať kone, keď išli cez Cesnekov dvor, museli si zvonce na voloch zapchať trávou, lebo tam bývali takí zemani, že kto by nebol poslúchol, toho by zbili. Tam, kde ide teraz cesta z dediny, boli samé močariská, keďže potok, čo vytekal z obce, išiel kľukato po celých Tižinkách a tiekol, kadiaľ chcel. Potom, neskoršie, keď panstvo chcelo rúbať drevo v Bačíne, to sa nedalo voziť po starej ceste, tak vykopali jarok po jednej strane hlbšie do zeme, tadiaľ ako tečie teraz a povedľa neho naviezli cestu až do Stráže. Močiare potom postupne povyschýňali.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský

Turci idú, Turci idú...

Turci idú, Turci idú, ozývalo sa z úst do úst poplašné volanie v dedinách panstva grófa Pongrácza niekde na okraji Zvolena a všetko čo mohlo tiahlo spolu s panstvom hore na sever krajiny pred strašným nepriateľom - Turkom. Tu si ubehlý gróf zaspomenul, že za Žilinou, v Tepličke má príbuzných pánov Teplického kaštieľa, nuž zavítal k nemu a tento ho prijal na dlhší čas, ba povolil mu osadiť jeho poddaných na svojom panstve v doline povyše Varína, takže sa usadili tu, na neobývanom mieste. Tak sa osadili poddaní grófa v údolí rieky Varínky a založili osady Tižina, Belá, Terchová a iné.
Možno to bolo tak, možno trochu inak, ale podstata, že vznik našej obce súvisel s Tureckými nájazdmi, bude asi pravdivá. Svedčí o tom viac variant ústneho podania a rozličných povestí. Všetky hovoria, že praobyvatelia obce prišli sem na úteku pred Turkom. Meno obce by sa dalo odvodiť tiež od slova Tíšina, Zátišie, keďže na okolí osady boli samé lesy.
Tiež aj nárečie obyvateľov obce je veľmi podobné nárečiam z okolia Zvolena alebo Detvy, podobne aj kroje, hlavne ženský. Mužský sa prispôsobil drsnejšiemu podnebiu aj okolitým obyvateľom. Podobne aj zvyky ľudu sú príbuzné so zvykmi a piesňami Detvianskymi, hlavne hudba, základom ktorej bola kedysi fujara a gajdy. Ešte v r. 1920 bolo v obci hodné ľudí, ktorí vedeli hrať na fujare a drumbľach, čo inde na Slovensku nebolo len v okolí Detvy. tiež aj v piesňach ľudu je hodne pamiatky po Turkoch čo by nebolo mysliteľné, keby praobyvatelia neboli z územia, kde Turci neboli. Ďalším svedectvom, že pochádzame z okolia Zvolena a Detvy, je aj pamiatka na kráľa Matiaša r. 1443-1490. Keď v bitke pri Moháči 26. IX. 1525 padol posledný Uhorský kráľ Ľudovít, Uhorsko zostalo bez kráľa. Časť zemianstva si zvolilo za kráľa Jána Hunyadyho a po ňom jeho syna Matiaša. Tento kráľ bol veľmi obľúbený medzi ľudom južného Slovenska, často sa zdržiaval na Zvolenskom zámku a preoblečený chodil medzi pospolitý ľud. tohto kráľa často spomínali naši starí ľudia a aj v piesňach ostala naň spomienka.
Prví osadenci, ktorých nebolo veľa, najviac 20 rodín, sa zaoberali hlavne chovom oviec, volov ktorých používali na ťažné účely lebo koňov ešte nebolo. Postupne rúbali a klčovali lesy, ktoré zaberali celý terajší chotár obce, vyrábali z nich polia, do ktorých siali ovos, pohánku, ktoré im s ovčím mliekom tvorili hlavnú časť celej výživy. Z dreva si postavili nízke domky pozostávajúce z jednej izby, ktorá bola všetkým, i kuchyňou i spálňou a na zimu tam zavreli ešte aj ovce i sliepky.
Ešte okolo r. 1850 bola časť chotára za Hlbokým a nad Belkou lesom s obrovskými stromami. Ťažký bol život obyvateľov tých čias, neúroda, keďže políčka, zle obrobené dávali slabú úrodu, neraz bol hlad, zemiakov ešte nebolo a keď nenarástol biedny ovsík a pohánka, tak veru neraz potravou ľudí bola žihľava a iná tráva. Tiež v nezdravom prostredí mnohé choroby ničili ľudí, najmä deti, tak sa dá vysvetliť, prečo počet obyvateľov v obci cez dlhé roky bol veľmi malý a ešte k tomu mnohí z nich boli neschopní roboty, boli mrzáci. Život ľudí sa zlepšil len na jar, keď vyháňali na pašu ovce a dobytok.

zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský