Obec Dolná Tižina rešpektuje ochranu vašich údajov

Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať. V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.

História obce

 „V Terchovej ja bývam, do Belej sa dívam, v Tižine dievčatko zamilované mám...“

Prvá písomná zmienka o obci s názvom Chysina pochádza z roku 1439 v listine kráľa Albrechta Habsburského. V 15. stor., keď hrad Strečno získal významné postavenie na severozápadnom Slovensku, dostala sa Dolná Tižina do jeho vlastníctva. V 2. polovici 15. stor. zasiahla tunajšiu oblasť valašská kolonizácia z okolia Detvy, odkiaľ ľudia utekali pred nájazdmi Turkov. Je to veľmi zaujímavá informácia, ktorá mala dopad na ľudí vo viacerých sférach: „Tiež aj nárečie obyvateľov obce je veľmi podobné nárečiam z okolia Zvolena a Detvy, podobne ako aj kroje – hlavne ženský. Mužský sa prispôsobil drsnejšiemu podnebiu aj okolitým obyvateľom. Ešte v roku 1920 bolo v obci hodne ľudí, ktorí vedeli hrať na fujare a drumbľach, čo inde na Slovensku nebolo, len v okolí Detvy. V piesňach je aj veľa pamiatok na Turkov“.

Dolná Tižina dlhé roky patrila do varínskej farnosti. Lokálna kaplnka Dolná Tižina bola zriadená spolu s filiálkou  Zemianska Stráža v roku 1789 a na farnosť bola povýšená 21. Apríla 1805, ktorá náležala do Varínskeho dekanátu a Trenčianskeho arcidekanátu. Po zriadení farnosti na návrší nad obcou postavili drevený kostol. Keď vyhorel, na jeho mieste roku 1875 vybudovali neskoroklasicistický kostol svätého Michala archanjela.

V roku 1831 zachvátila obec cholera. Jeden dedinčan si večer spieval: „Ja veru cholera, kde si sa podela, keď si si nevzala Janíčka korheľa“ – do rána bol muž mŕtvy a to bola vraj posledná obeť neľútostnej choroby. Mŕtvych pochovávali do spoločných hrobov a zasypávali vápnom. Na choleru zomrelo 68 ľudí.

Osadníci z Tižiny severozápadne od Terchovej založili kopaničiarsku osadu. V 2. polovici 19. stor. z roztratených kopaničiarskych sídlisk sa vytvorila samostatná obec. Potom obe obce dostali rozlišovacie prívlastky: materská obec Dolná Tižina a kopaničiarska osada Horná Tižina. Obec dnes tvoria aj tri priľahlé osady: Zichovia, Bačín a Frankovia.

Tižinci sa vo svojom nárečí radi pýšia aj svojimi „vybranými slovami“, ktoré sú: šidvo, mydvo, motovidvo, hvoch, svanina, hvasky orech a Vysica.

Obec počas prvej a druhej svetovej vojny

Po začatí vojny v roku 1914 nastala v obci mobilizácia a všetci mladí chlapi a po nich aj starší odchádzali do boja za cisára. Dôsledkom toho sa nedarilo v obci hospodárstvu a nastal aj hlad. K zhoršeniu situácie prispelo v rokoch 1916-1917 aj sucho. Počas vojny a vo veľkej biede panovali medzi ľuďmi napäté vzťahy.

Počas druhej svetovej vojny odchádzalo veľa ľudí na práce do Nemecka. Nemecké mestá boli často bombardované, ale v porovnaní s frontom to bolo oveľa lepšie. Výsledkom odchodu za zárobkom do cudziny bola aj zmena vzhľadu obce. Domy sa začali pokrývať škridlami, stavali sa nové domy, kupovali sa rádia, do hospodárstva sa kupovali elektromotory. Jednou z najdôležitejších udalosti v obci bolo zavedenie elektrického prúdu v roku 1940. Vojna zo sebou priniesla aj veľa starostí. Veľa mladých muselo odísť na front a bol zavedený prídelový systém takmer na všetko. Pred obchodmi vznikali dlhé rady čakajúcich ľudí a len málo bolo tých čo aj niečo kúpili. 

V roku 1944 prišla do obce čata nemeckých vojakov. Vojaci nariadili kopať povinne zákopy. V apríli 1945 sa front už priblížil a dedina sa ocitla pod ruskou delostreleckou paľbou. 20. apríla Rusi oslobodzujú Belú a začína sa boj o našu dedinu. Za jeden deň Rusi oslobodili dedinu a Nemci ušli až do Žiliny.  Z radov občanov bolo veľa ranených a jeden mŕtvy. Jar Toho roku bola nešťastná, ľudia nemali čo siať, nemali ako orať a na poliach ostalo veľa nevybuchnutej munície. Škody sa postupne odstraňovali a štát začal splácať vojnové škody a stopy vojny sa časom zahladili.

Ľudový odev

Základom výroby ľudového odevu bolo doma tkané ľanové plátno. Tkať vedeli všetky ženy a tkalo sa v každej chalupe. Každé dievča si muselo nachystať svoju výbavu a natkať plachty. Odev, úžitkový aj dekoratívny textil prali na potoku v studenej vode so šichtovým mydlom. Keď nebolo mydlo, prali odev v lúhu z popola. Odev žehlili pigľajzom na uhlie. V Terchovej alebo v Zázrivej boli veľké mangle, kde chodili ženy mangľovať plátno. Obuv sa veľmi cenila a chránila, často chodili bosí, aby si rýchlo nezničili obuv, alebo mali obuté krpce s onucami. Onuce sa nosili vo sviatok a na nedeľu bielej farby, pracovné boli tmavé. Obuv si tak šanovali, že či išli pásť kravy, alebo šli do mesta, čižmy alebo iné topánky si zaviazali na plecia a obuli sa až na mieste. V povojnovom období sa začali štrikovať jednoduché svetre a aj tie si uchovávali tým spôsobom, že cez týždeň sa nosil obrátený na rub a na nedeľnú svätú omšu si ich obrátili. Drahšie látky alebo ozdoby ako stužky si ženy kupovali od podomových obchodníkov: „to chodev handár na koni a na voze medzi ludich, aj darexové šatky predávav“. Všetky ostatné  predmety potrebné na výrobu odevu (cverny, ihly atď.) si kupovali: „tu bova Židofka, od nej sme kúpevi“. Odev si uskladňovali v drevených truhliciach úhľadne poskladaný.

Historické fotografie