Obec Dolná Tižina rešpektuje ochranu vašich údajov

Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať. V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.

Kronika obce | POVSTANIE

Povstanie

   1944, 29. august, povstanie, všeobecný rozruch po celej dedine, ľudia nevedia čo sa deje. Správy sú všeliake, protichodné. Do obce prišla čata nemeckých vojakov. Ubytovaní sú v hornej a dolnej škole, vyučovanie je prerušené. Vojaci sa chovajú k obyvateľom nedôverčivo, ale ináč im nerobia nič zlé. Až po pár dňoch sa situácia upokojila domov začínajú prichodiť chlapi, čo boli narukovaní ako vojaci a Nemci sa chovajú slušne. Prišlo nariadenie kopať zákopy, povinne, ale za prácu platia, nuž ľudia chodia kopať všade po okolí. Krčma je plná, moc sa pije a mastia sa karty. V noci je ticho, na okolí niet partizánov, tak Nemci dávajú pokoj. Dedina už dávno nebola tak pohromade, všetko sa poschádzalo zo sveta domov. Takto prešla zima 1944/45 a s prichádzajúcim jarom bolo cítiť aj prichádzajú front. Za tichého počasia bolo počuť vzdialené dunenie a denne lietali celé kŕdle amerických lietadiel ponad dedinu smerom na východ. Nemci čo boli v obci odišli a prišli ďalší. Tí už ale nie sú takí ako predošlí a žiadajú povinne od obce odovzdávať kravy. Každý týždeň musí dať iný občan. zákopy sa kopú urýchlene ďalej, všade ich je veľa, aj v dedine. Front sa zo dňa na deň priblížil a napĺňa ľudí strachom.
     Apríl 1945. Front je už v našom kraji, Rusi sa dobíjajú ž do Terchovej. O jarných prácach ani stopy, počasie je priaznivé, v poli aj v obci je plno vojska, Nemci, Maďari a najhoršie je, že všetci berú čo môžu, kone, kravy, krmivo a ešte aj ľudí ženú kopať zákopy priamo do palebného postavenia. Kto môže, ten sa prace ako sa dá, ženy, deti a starí ľudia sú po pivniciach, lebo dedina je pod ruskou delostreleckou paľbou, v domoch sú ubytovaní vojaci, ktorí tam veru poriadne gazdujú. Terchovú už Rusi oslobodili, vraj skoro celá zhorela, to ešte zväčšuje strach ľudí. Teraz zúri boj o Belú a to je susedná obec. Do dediny dopadajú strely čoraz častejšie. Osada Bačín vyhorela, spálili ju Nemci, ľudia si zachránili len holé životy, 12 gazdov prišlo o všetko čo mali. Po pivniciach chodia Maďari, zháňajú ľudí nosiť strelivo ale každý sa pred nimi prace ako môže.
20 apríl. Rusi útočia, Belá je oslobodená, bojuje sa o našu obec, Rusi ju ostreľujú, ale Nemci sa húževnato bránia, kde-tu horí dom, humno od streľby, ľudia hasia s nasadením života. Maďari, čo mali delostrelectvo Pod brehami a na Pažiťach, ušli k Rusom a nechali Nemcov bez delostreleckej podpory, tí sú stratení a do obce vtrhli Rusi, do večera niet z nemeckej obrany ani jedného živého Nemca, všetci padli, celý chotár je nimi posiaty. Rusi sa zakopávajú a aj oni naháňajú ľudí kopať zákopy. Noc prešla pokojne, ráno sa ukazuje že darmo sa kopali zákopy, lebo nemci ušli až  do Žiliny. Dedina si vydýchla, zachránení sme, ale bolo aj veľa ranených z radov občanov, ba vojna si vybrala aj najvyššiu daň, zastrelili mladé dieťa, Helenku Kubíkovú. Stratili sme veľa majetku, ale hrôzy prechodu frontu pominuli. Na druhý deň, keď ľudia vychádzali z pivníc, uvideli v domoch iných vojakov - Rusov. A život sa začal vracať do starých koľají. Rusi nariadili zakopať padlých vojakov a len teraz sa naskytol ľuďom pohľad na hrôzy vojny v plnej miere. Vojakov zakopali tam kde padli a veru boli hrozne doriadení. Rusi boli v presile a strieľali do Nemcov aj z kanónov z tankov, ale tí sa priam fanaticky bránili a nechceli sa vzdať. Pred kostolom, za lipou, bol jeden Nemec s guľometom, Rusi ho zbadali a prenikli s tankom až k nemu na pár metrov. On sa však nevzdával a bil sa proti presile. Z tanku strelili do neho, granát prestrelil lipu, ale nevybuchol a až potom začal Nemec utekať, no ďalšia rana z tanku ho zasiahla. Alebo iný ruský vojak pri čistení obce strelil do jedného nemca a ten ešte z posledných síl zdvihol automat a stihol Rusa zastreliť. Padlých ruských vojakov odvážali preč, no nemeckých vojakov pochovali na mieste kde ležali. Tižinské chotáre sa stali posledným miestom odpočinku asi stovke Nemcov, ktorí tu čakajú na svoje vzkriesenie. Smutná bola jar toho roku, siať bolo treba, no nebolo čo, nebolo čím orať, keď neboli kone, v dedine zostali len tri a na roliach bolo veľa nevybuchnutej munície. Ľudia potom len po biede posiali. Gazdovia chodili za koňami až po Čechách a odtiaľ doviezli aj viacero koní a ako sa dalo jeden druhému pomáhali. Radosť, že je už po vojne, pomohla zabudnúť na prežité hrôzy. Škody na domoch sa postupne naprávali a tiež štát začal pomaly splácať vojenské či vojnové škody a tak sa stopy vojny časom zahladili.

    
Na ďalšej strane som doslovne prepísal hrôzy vojny v obci zo školskej kroniky, ktorú v tom čase písal miestny učiteľ Gabriel Duchoň. Treba však podotknúť, že je písaná štýlom, ktorý sa zhodoval s nastúpenou cestou, ktorou sa vydala naša republika po vojne a hlavne po februárových udalostiach r. 1948. Z toho dôvodu je hodnovernosť opisu týchto tragických časov spornejšia, hlavne v počtoch padlých vojakov. Ale úsudok nakoniec nech si urobí ctený čitateľ sám.

     Školský rok v r. 1944 začal až 10. novembra so 185 žiakmi. Na škole pôsobil Gabriel Duchoň riaditeľ, učitelia Margita Duchoňová, Emilia sluková, Viliam Blaha. Príčinou neskorého začiatku vyučovania boli rušné dni augustové a septembrové, t.j. nastal otvorený nepokoj a oboj proti nemilým hosťom - Nemcom, ktorí čim ďalej tým viac sa usadzovali ako vojaci na našom milom Slovensku. Vrcholu táto nespokojnosť dosiahla koncom augusta - slovenským národným povstaním, ktoré však bolo brutálne potlačené. Udalosti vojnové však išli ďalej a ďalej. Začiatkom nového roku 1945 zavítali k nám do našej obce vojaci. Týto nám zaujali a obsadili násilím učebne školy a spôsobili nepokoj. Vyučovanie sa prerušilo, dietky ostali doma a v obci nastal neobyčajný vojenský ruch. Občania chodili za poplatok kopať na rôzných miestach zákopy, kryty a pod. Toto všetko veštilo, že sa pripravujú i kolo nás pozície - bojové pásmo. Dni utekali, hrôza vojny sa približovala, ťažké dunenie kanónov sa blížilo. Vo večernom šere bolo vidieť v diaľke ohne a žiar výbuchov a zhodených leteckých bômb. Viac večerov bolo pozorovať veľké žiare a ohne až z územia Sliezska. Hrôza vojny sa valila nezadržatelne vpred. Vojsko Nemcov a Maďarov pribúdalo, okolie obľahlo delostrelectvo. Hovorilo sa: "Peklo vojny je už tu." Tak sa i stalo, okolo Veľkej noci v marci okolo Terchovej  a zázrivej nastali boje. Ľudia sa už celkom pripravovali na dni hrôzy, kopali si kryty a upevňovali si pivnice. Bežali do hôr a každý svojím spôsobom chcel sa zachrániť pred vojnou. To však nepomáhalo, skaza prišla. Vojaci brali, rekvirovali, kradli, ľudí šikanovali. Nervozita stúpala, prišiel boj. Okolie Belej, Terchovej sa premenilo za noci v more plameňov. Salvy z kanónov a kaťuš zatajovali dych, v úkrytoch a pivniciach sa vrúcne modlili ľudia. Ranení vojaci prechádzali obcou čoraz viac, mŕtvych odvážali ďalej, smerom na Krasňany. V posledných dňoch zraneným vojakom poskytovali prvú pomoc v núdzovom lazarete vo farskej budove. Ranení vojaci sa chovali mužne. Fronta sa priblížila, bola už takmer na dosah. Zásahy delostrelectva dopadali i do našej obce. Nastali požiare, ľudia zranení aj mŕtvi. V obci boli zranení Ondrej Chovanculiak, Vincent Sopkuliak, Helenka Bačinská, Novosadova, Emil Bačinský - žiak. Zastrelili dieťa Helenku Kubíkovú. Škody na obytných domoch boli značné. Popolom ľahli mnohé domy v Bačíne, ktorési i v obci, humno K. Frnčovej. Stredobodom delostreleckých zásahov bol kostol a okolie dolnej a hornej školy. Dolná škola mala 15 zásahov. Rôzne druhy striel ponad obec križovali a hrôza nemala konca. Tento stav trval viac ako tri (3) týždne. Jedného rána, okolo 4 hodiny nastalo zdanlivé ticho, nastal presun vojsk. Okolo 8 hodiny znovu nastal boj s hrdinskými rudoarmejcami. Bolo zabitých asi 20 Nemcov v obci a na okolí asi 300. Rusi tu v obci padli traja (3). S úprimným žiaľom v očiach boli pochovaní na tunajšom cintoríne, pri škole pod starou lipou. Červenou barvou natretý drevený pomník ďaleko hlásal horúcu lásku k nám, ako Slavianom ap pripomínal nám bratstvo v krvi. Nápis na pomníku"mozure" znel: "Bratská mohyla č.1 Večná sláva hrdinom padlým v bojoch za slobodu a nezavislosť našej vlasti."
     Dôležité stretegické body Nemcov boli pri obci Stráža, vrch Želehosť, asi 70 mŕtvych, vrch pri Belej - Kikula - moc mŕtvych, dolina Bačín - 100 mŕtvych, v chotári obce v okolí vrchu Dúbrava a pri potôčiku Senkové - tu bolo moc mŕtvych. Všetci padlí vojaci na mieste nájdenom boli aj pochovaní.




zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský