Obec Dolná Tižina rešpektuje ochranu vašich údajov

Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať. V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.

Kronika obce | SLOBODA, NOVÁ REPUBLIKA

Sloboda, nová republika

     Málokto mohol uveriť šíriacej sa správe, že vojna skončila, že už nebudeme pod Maďarmi, že už bude sloboda a že vznikla nová republika a že budeme s Čechmi dohromady. Pomaly sa začali vracať vojaci, aj tí potvrdili správu, že už je sloboda. Preto niet div, že ľudia po takom útlaku akoby rozum stratili z tej slobody. Prvým činom bolo, že spolu s vojakmi čo sa vrtáili rozbehli sa rabovať všetkých Židov, lebo väčšinou len oni mali obchody a krčmy. Vtedy aj dvoch občanov zastrelili vo Varíne, nevie sa, či žandári alebo Židia. Stará moc vtedy ešte neprestala dúfať, e sa staré časy ešte vrátia a nová vrchnosť sa ešte len rodila. Potom prišli už vojaci nového Československa, väčšinou to boli Česi a tí udržiavali poriadky. Domov sa vrátili aj niektorí legionári, čo v cudzine bojovali za oslobodenie spod jarma maďarského so Štefánikom. Boli to Ludvík Kabatiar a Adam Ondro. Do školy prišiel nový učiteľ, menoval sa Čurila a začalo sa učiť po slovensky a rozprávalo sa tak aj po úradoch. Namiesto všeliakých "veľkomožných" a "urodzených" prišli len obyčjaní páni a hovorilo sa, že u nás je každý pán. Pred učiteľom Čurilom tu bol na krátko učiteľ iný a tomu sa podarilo dostať do rúk obecnú pečiatku a bez vedomia richtára ju zneužil pre seba. Vybral na obec väčší obnos peňazí, čo musela obec potom statočne splácať. Jeho z obce vyhnali. Učiteľ Čurila tu bol od r. 1924 a na neho ľudom zostala dobrá spomienka. Bol aj organista a v r. 1927 musel z dediny odísť, keďže mal akési nedorozumenie skrz hratie v kostole. Hneď po svetovej vojne, keď sa začali parcelovať majetky bývalých grófov, začali sa vtedajší predstavitelia obce zaujímať, či by nebolo dobré dostať do vlastnícva majetok grófa, ktorý tvorí už raz spomenutý les v Bačíne a polovicu Belskej doliny. Zobrali sa teda predstavitelia obce do Žiliny, kde sa toho času zdržiaval minister Šrobár, k nemu poradiť sa, čo majú v tej veci podniknúť. Minister si prezrel výťah z katastra, kde sporný les bol vedený na obec Dolná Tižina potliapkal ich po pleciach a hovoril:"Duše moje, smelo stúpte do úžitku toho lesa, les je váš a váš bude, netreba ho od grófa kupovať." Odišli teda richtár s chlapmi a nie celkom spomenuli ministrovi, že jestvuje nejaká listina, segregačná, na základe ktorej gróf spomenutý les dostal. Boli sa totiž pred tým informovať prostreníctvom svojho advokáta aj za úradmi v Žiline, v Bratislave, dokonca aj v Budapešti, no nikde ju nemohli nájsť tak predpokladali, že sa vo vojne niekde stratila a tak ju pred ministrom ani nespomenuli. No a doma ľudia naradovaní, že tak ľahko prišli k hore, hneď sa zobrali a vyhnali panského hájnika preč z obce a začali si hospodáriť s lesom ako s vlastným. Dávnou bolesťou obce bolo, že nemala vlastného salaša, nuž rozhodli sa že spravia salaš v nadobudnutej hore a hneď sa do toho aj pustili. Spomenuté úbočie v Bačíne bolo vysadené smrečinami, tak všetko vyrúbali a upravili na pasienok. No gróf nechcel sa zriecť svojho majetku a chystal sa obec pre porušovanie vlastníckeho práva žalovať. Občanom však ktorási politická strana poradila, aby žalovali grófa oni, podľa mienky, kto žaluje, ten vyhrá. Tak sa aj stalo a obec zažalovala milého grófa, že užíval spomenutý les 45 rokov neprávom, ako cudzie vlastníctvo, a boli si tak istí svojou vecou, že sú v práve, že si ani nepripustili, že by mohli prehrať. Grófov fiškáľ ale vyhrabal kdesi z archívu spomenutú segregačnú listinu a nechal si ju až na posledné opjednávanie. Miesto určenia posledného pojednávania súdom bolo určené pod sporným lesom. V určený deň súdu doviezli tam sudy vína nachystali hotový majales, hovoriac, že však ho zaplatí ten, kto prehrá, teda gróf. Aké však bolo ich prekvapenie, keď advokát grófa vytiahol pred súdom segregačnú listinu kde bolo čierne na bielom napísané, že ich predkovia sa tej hory vzdávajú v prospech grófa. Na základe toho spor prehrali a bolo im prisúdené zaplatiť učinenú škodu grófovi v sume 140 tisíc korún aj súdne trovy, čo bola naozaj veľká suma. Ako to už býva, všetka vina padla na hlavu richtára, ačkoľvek všetko robil so súhlasom obce. Chybu urobil len, že si nepísal zápisnice zo schôdzí,a tak sa nemal čím obhajovať. Ťažké chvíle prežíval chudák richtár, už sa zdalo, že príde o majetok a to len preto, že chcel obci len dobre. Veľmi mu pomohol vtedajší pán farár, dal zvolať schôdzu a tam povedal ľuďom, aby si dal každý ruku na srdce a odhlasuje, kto vtedy nesúhlasil, aby sa spomenutý spor proti grófovi viedol. V ľuďoch sa predsa pohlo svedomie a odhlasovali, čo notár aj zapísal do zápisnice, že ťarchu súdu berie na seba obec. V tú dobu už spomenutý gróf ležal na smrteľnej posteli a veľkodušne odpustil obci celú polovicu dlhu, čo sa musí ako charakterný čin zaznamenať. Jeho syn odpustil ešte ďalších 25-tisíc, za ktoré kúpili od Krasňanského grófa bývalú Strážsku hoľu. Ostatný dlh splatili tak, že predali drevo z hory Pálenica. Spomenutú horu, o ktorú sa súdili s grófom, neskôr obec od mladého grófa odkúpila a Bačín aj ďalej ostal majetkom obce. Pod spomenutou Strážskou hoľou sa tiahli pasienky našej obce a pásavali sa tam ovce a voly. Strážania vraj kotúľali na nich veľké kamene. Tižincov to samozrejme hnevalo a pri prvej príležitosti podali návrh na túto hoľu na súd. Súd prišiel až na tvar miesta a súdil tak, že toho bude hoľa, na čiu stranu stranu potečie voda. Za tým účelom priniesli tam v putni vodu a vyliali ju dole Stráňou. Voda tiekla smerom k tižinskému, tak tým bude aj hoľa prisúdená. O rozšírení majetku obce sa  v oboch prípadoch zaslúžil richtár Karol Pazdierka a podrichtár J.L.


zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský