Obec Dolná Tižina rešpektuje ochranu vašich údajov

Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies. Je Vaším právom neudeliť súhlas s používaním súborov cookies alebo ich používanie zablokovať. V takom prípade sa môže stať, že bude pre Vás obmedzená alebo vylúčená úplná funkcionalita niektorých častí prehliadanej webovej stránky.

Kronika obce | ROK 1904 BOL SMUTNÝ A NEZABUDNUTEĽNÝ ROK

 Rok 1904 bol smutný a nezabudnuteľný rok


     Rok 1904 bol smutný a nezabudnuteľný rok, aký obyvatelia našej obce ešte nezažili. Strašný živel, požiar, zničil takmer celú dedinu a priviedol ľudí do veľmi veľkej biedy. bolo to 28. júla 1904 deň ako všetky ostatné letné, horúce a dusné dni. Nepršalo už dlho, všetko je spálené od slnka. Obyvatelia sa zavčasu rozišli do poľa, kým horúčava ešte nie je neznesiteľná. Roboty je veľa a dedina je skoro prázdna, len deti sa hrajú na dvoroch pred domami a starí rodičia majú na nich dozerať. Odrazu strašný výkrik "horí!" vytrhol ľudí od usilovnej práce. Veď strach pomyslieť, také horúčavy a zrazu oheň! Každý sa schytí a uteká do dediny ratovať, čo sa dá. No kým dobehli, už celý dom aj hospodárska budova u Šušoliakov boli v plameňoch. Kým sa chytili hasiť a doviezli hasičku, horelo už celé okolie. Domky boli všetky z dreva pokryté šindľami, ktoré boli celé od sucha popraskané a o chvíľu na hasenie nebolo možné pomyslieť, ratovali sa iba ľudské životy a statok. K tomu vietor, ktorý celé leto ani nevial, teraz sa schytil duť a rozháňať oheň na všetky strany, požiar zachvátila i druhú časť obce za potokom, a tým bol prístup k vode odrezaný. Ešte z dola ako tak sa dalo hasiť, prišli striekačky aj zo susedných dedín, ale pre stred obce sa zdalo, že už pomoci niet. So striekačkou sa nedalo ísť hore dedinu pre strašnú žiaru z ohňa a čo tam ľudia hasili vodou z putní, to nebolo ani poznať. Oheň bol už u Sporinov, horela strecha kostola a vtedy kohosi napadlo previesť striekačku okolo dediny po poľnej ceste na horný koniec. Tam sa im konečne podarilo oheň zastaviť v Hraščanovom dvore. Na dolnom konci medzitým uhasili oheň, no väčšia časť dediny bola zhorená. O sile požiaru svedčí aj to, že horiace šindle boli popadané a porozhadzované až po Pažiťach a na pohoreniskách aj na tretí deň ešte horeli ohne. Veľkou zvláštnosťou bolo, že v strede najväčšieho ohňa, v strede dediny zostal ohňom nedotknutý jeden domček a to bol dom obecného kostolníka a hrobára Novosada, dom ostal ohňom nedotknutý akoby zázrakom. Tento dom tu stojí ešte aj dnes, v prvých rokoch tretieho tisícročia. Očitý svedkovia hovorili že oheň, keď prišiel k tomuto domu, tak zastal, ako pri múre a potom sa zdvihol do výšky a ako vodopád padal na ďalší dom. Tento nezhorený dom sa potom divne vynímal v strede pohoreniska a ľudia z ďaleka chodili sa naň dívať. Poznajúc terajších vlastníkov domu, ktorí tento požiar nezažili, ale ich predkovia, Novosadovia, tvrdia že dom nezhorel preto, že ho stále polievali vodou. Ohňu padol za obeť aj kostol, teda jeho strecha, veža a vnútorné zariadenie, zostali len holé múry. Na kostol sa dostal oheň od horiacich šindlí, ktoré lietali v povetrí a od veľkej žiare z ohňa. V strašnom položení zostali pohorelci, nejeden nezachránil si nič, len holý život a to, čo mal na sebe. O ubytovanie sa im postarali tí spoluobčania, ktorým oheň neuškodil, ale čo jesť, ošatenie a iné potrebné veci?
     Z vďačnosťou treba poznamenať, že ústretovosť úradov vtedajšieho Uhorska bola veľmi veľká. Hneď na druhý deň dali úrady doviesť celé vozy chleba, šatsva a iných potravín a zadarmo dávali pohorelcom. Tiež sa ihneď pristúpilo k stavbe nových domov. Staviteľom bol štát a ešte v ten rok a ďalší na budúci rok mali postavené murované domky, za ktoré zaplatili na splátky 1600 korún. Na hospodárske budovy im dala drevo obec a pri stavaní sa už dozeralo, aby domy stáli v radoch. Po výstavbe nových domov mala už dedina inú tvár. V celku však bola veľká bieda v dedine a mnoho chlapov začalo vážne rozmýšľať nad prácou v Amerike. V tom roku horelo na viacerích miestach a tak vznikla domienka, že to robí jeden človek. U ľudí z celého okolia vznikla taká panika, že mnohí celé dni nespali, čo strážili okolo domov. Ktosi odrazu povedal, že spomenutý podpaľač má takú rúrku a v nej sklo a na čo sa cez ňu pozrie, to sa podpáli. Tá rúrka bola ďalekohľad, ktorý v obci nebol známy. Tejto histérii len-len že nepadol za obeť ľudský život. Turista, mešťan, zastavil sa a ďalekohľadom si obzeral vrchy Malej Fatry. Ktosi ho zazrel a zalarmoval ľudí, že tam stojí ten podpaľač. Tí sa schytili, každý čo mal po ruke, sekery, motyky a hybaj za podpaľačom. Chudáka turistu zachránil len útek pred zamordovaním. Nesmierne dnes so zhovievavím úsmevom posudzovať ich čin. Bol tu strach spojený s hnevom za stratený majetok a v takom položení človek chytro podľahne každej histérii. V roku 1904 bol richtárom Zakopčan Ján. Na záver treba poznamenať, že pri požiari nedošlo k žiadnemu väčšiemu úrazu, ani strate na životoch.




obr.: ohňom nedotknutý domček



zdroj: Obecná kronika
kronikár: Jaroslav Bačinský
foto: obecný úrad